Americká kapela (presnejšie skôr menší gitarový orchester) TONE vydáva nasledovníka svojich predchádzajúcich piatich počinov v stajni Neurot Recordings, známej ako domov žánrovo rôznorodých atypických experimentálnych zoskupení a projektov. Čisto inštrumentálna záležitosť zaujme už nezvyčajnou zostavou zahŕňajúcou piatich gitaristov, basáka a dvojicu bubeníkov, čo môže byť dobrým reklamným ťahom, lákajúcim zvedavcov, vyhľadávajúcich nové impulzy a zaujímavý prístup k hudobnej tvorbe. Za pozornosť stojí aj fakt, že ako producent dohliadal na TONE istý pán Robbins, ktorý sa blysol napríklad spoluprácou s nádejnými MURDER BY DEATH.

Pri pohľade na rozhodne nevšednú zostavu možno od produkcie TONE čakať naozaj všeličo – od poriadne hutnej gitarovej smršti po chaotickú zmes, kde jednotliví hráči nevedia zladiť svoju hru do súvislého celku. Na „Solidarity“ je našťastie evidentná snaha kapely o precíznosť a koncentrovaný výkon, ktorého výsledkom sú svojské kompozície s premyslenou stavbou a gradáciou od počiatočného, často veľmi jednoduchého motívu po záverečné finále so zapojením sa všetkých nástrojov. Možno pozorovať istú myšlienkovú spriaznenosť s tvorbou populárnych ISIS, alebo ich epickejšej rockovej obdoby RED SPAROWES, avšak so scénou, ktorú uvedené formácie zastupujú, majú pramálo spoločné. TONE sú v porovnaní s ISIS jemná rocková záležitosť a oproti RED SPAROWES z ich skladieb necítiť ťaživý atmosférický opar. Z ich prístupu počuť výsostnú koncentráciu na hudbu a tón, skôr štruktúru skladby, než konkrétne posolstvá a nálady. Skladby, hoci nevynikajú virtuozitou jednotlivých hráčov, nestrádajú na zaujímavosti, spáde a členitosti. Miestami mi dokonca vzdialene evokujú sprievodnú hudbu z akčných seriálov obdobia prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Za najvydarenejšie považujem vrcholiace časti skladieb, kedy hlavne dokonale synchrónny nástup oboch bubeníkov dodáva hudbe potrebnú hĺbku a hutnosť (záver „Confidence And Progress“, „Sketch“ alebo doznievanie „Moonpony“), alebo keď pätica gitaristov, z ktorých každý hrá svoje, v zásade veľmi jednoduché motívy (líšiace sa vzájomne neraz možno o pár tónov), vo výslednom celku tvorí ťažko opísateľný, ale príjemný zložený zvuk („Texas“, „Towers“).

Nezvyčajná zostava TONE, a z nej vyplývajúca produkcia, môže byť aj ich najväčšou slabosťou. Vo viacerých skladbách sa objavia hluché miesta, ktoré však majú svoje opodstatnenie v štruktúre skladby, čo ale vo podobe monotónnosti odrádza najmä pri prvých vypočutiach „Solidarity“ a zvádza k škatuľkovaniu na preceňovanú pseudoalternatívnu záležitosť. Na produkciu tohto typu treba mať vyslovene náladu, ja sa však ani po niekoľkých mesiacoch nedokážem zbaviť pocitu, že to s toľkými nástrojmi mohlo byť aj lepšie.